reklama

Teslácka stovka 2020, po COVIDe...

Teslácka stovka je každoročný peší pochod - jeden z troch tradičných pochodov Superdiaľkoplaza. Napriek tomu sa môžete pripraviť na to, že celý deň v lese skoro nikoho nestretnete... O to väčšia výzva to je:)

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

23. október 2020- prichádza mi SMS, že môj COVID test je pozitívny. Už som to síce pár dní ,,vedela,, , ale stále som si hovorila ,,možno to predsa nemám...“.

Moje príznaky nie sú až také zlé. Najhoršia je asi únava – brutálna únava. Keby nemám dieťa, tak celé dni len ležím a k posteli si dám nočník. Nešla by som si ani po vodu. Napriek tomu, že moje telo bojuje s koronou, v noci vstávam každých 30 minút, aby som nášmu malému zmerala teplotu (má horúčky) ...

3.november 2020 – volá mi pán Junas, že v sobotu bude Teslácka stovka. Hlavou mi ide úplne že všeličo.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Na jednej strane rozum, zodpovednosť, strach.... ísť na stovku dva týždne po korone asi nie je najrozumnejšie.

Na druhej strane srdce, túžba, chcenie... tento rok som stovkám obetovala veľmi veľa. A chcela som ísť všetky tri – Špačinskú, Trnavskú aj Teslácku, aby som splnila podmienky Superdiaľkoplaza.

Kto ma pozná, hneď vie, že bolo jasné, ako to celé dopadne.

Aj keď som váhala, musela som to aspoň skúsiť. Aspoň vyštartovať a ísť, pokiaľ to pôjde. Aj keby to bol len kúsok...

Nasledujúce dni už neriešim, či idem, ale s kým. Na Teslácku nechodí veľa ľudí, takže nájsť parťáka na trase je trošku ťažšie. Pán nemenovaný zo Špačinskej stovky mi to odrieka. Nechcem ostať v noci sama. Skúšam každého, kto ma napadne. Väčšinou už nemajú čas, prípadne sa ma boja.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Stano je TOP :D Po veľmi dlhom dohadovaní a rôznych kombináciách sme prišli k finálnej verzii – môže sa ku mne pripojiť kúsok od začiatku, na Kamzíku, a pôjde cca 6 km. Vzdávam to s ním. Vážim si, že chcel pomôcť, ale asi by mi to spôsobilo ešte viac komplikácií.

Píšem na FB, že hľadám doprovod na noc, 35 km. Bez úspechu. V zálohe mám Mirkinho Tomáša, ktorého by som ale nerada brala na noc do lesa, keďže Mirke(mojej sestre) sa blíži termín pôrodu. Pýtam sa svojho uja Jarka(stovkár telom aj dušou), či mi nevie niekoho dohodiť. V zúfalstve sa snažím zistiť, ako sa volal ten týpek, s ktorým som sa stále predbiehala na Špačinskej stovke – jeden z troch. Neprehodili sme ani pol slova, ale ja verím, že ho nahovorím, aby mi robil doprovod. Medzitým mi prichádza informačný mail od Sláva Gleska. Prebehnem kontakty, komu ešte písal. Vidím tam Lýdiu. Chvíľu som zaváhala. Aj bežne je Lýdia odo mňa rýchlejšia. A ja sa po korone cítim dosť zle, takže budem ešte pomalšia, ako bežne. Nevadí, nemám čo stratiť- píšem jej mail.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

7.november 2020 – 4.00 vstávam. Idem sa najesť a zisťujem, že nemám čo. Večer som do pekárne zabudla vložiť tie špachtličky, čo miešajú chlieb. Tak to, čo som nasypala do pekárne sa upieklo bez toho, aby sa to zamiešalo. Improvizujem. Ešteže máme dvojdňové rožky. A samozrejme aj kakaový koláč od mamiky. Keď odchádzam, počujem, ako sa náš malý budí. Nieeee . Musím proste ísť. Keď sadám do auta, zľaknem sa. 5:45?? Jasné, ešte stále sme nenastavili zimný čas. O piatej ku mne nasadá Lýdia.

Prvý krát som o nej počula od môjho uja Jarka. Vraj nejaká mladá baba zo Senice začína chodiť na stovky, že sa s ňou mám spojiť. A ja že ,,jasné, to mi tak treba.... ha ha ha“. O pár rokov, na Lazovej stovke, sme sa s mojím Peťom dobiehali s nejakým párom zo Senice. Lýdia s Braňom. Odvtedy som ju už mala v hlave- bola rýchlejšia ako ja. Tradične som sa na ňu za to hnevala :D

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A teraz spolu vyrážame. Už pri ceste na Kamzík cítim, že síce idem, ale je to oveľa ťažšie, ako na Trnavskej. Teraz si vôbec neverím a vôbec neviem, čo od dnešného dňa očakávať. Dolu kopcom sa snažím pobehnúť. Je to veľmi zvláštne, lebo spustiť na dolu mi problém nerobí, ale mierny kopec hore ma zabíja. Lýdiu stále informujem o tom, že sa kľudne môže odpojiť a ísť svojim tempom. Je mi jasné, že som pomalá a je pre mňa veľmi nepríjemné brzdiť ju. Zisťujem, že som si hneď pri aute vypla hodinky. Nevadí no, zapínam ich teraz. Tento krát som aspoň pripravená na zimu. Vlečiem termosku, rukavice, zimnú bundu... 

Okolo 15teho kilometra zažívam niečo, čo som ešte nikdy nezažila. Mierny kopec, ja mám problém odlepiť nohy od zeme. Keby som sama, asi si dám pauzu, ale teraz sa snažím, nech to nie je úplne hanba. Po chvíli sa mi rozbúcha srdce, mám problém dýchať, točí sa mi hlava. Končím? Je toto ten stav, kedy si človek má povedať, že to nie je bezpečné? Lýdia vyzerá, že už toho má so mnou naozaj plné zuby. Hovorím jej, že to chcem dať celé, ale musím spomaliť. Takto to nedám. Je úplne super. Nechce ostať na noc sama. Vraj ak to dám až do konca, tak sa mi prispôsobí. Spomaľujeme, ideme ako na nejakej prechádzke. Mne to pomáha ukľudniť sa. 

Stretáme pána, ktorý ide 60 km, lebo ďalší deň ide do práce. Dolu kopcom pobiehame a pána odbiehame. Paráda, cítim sa super. Takto ho obiehame viac krát, keďže do kopca ma vždy predbehne :D

(24 km) Na Troch kamenných kopcoch čaká Slávo, a ďalších milión ľudí, ktorí však k nám nepatria. Zisťujeme, že sme nenašli jeden kontrolný bod (Tento krát nie sú na stovke živé kontroly, ale iba kontrolné body, na ktorých treba vziať nálepku ako dôkaz, že sme tam boli). Dávame si čajík ( obidve si obaríme jazyk) a nejaké mlsky. Dobiehajú nás ďalší stovkári (fakt si už nepamätám, či dvaja alebo traja, alebo štyria? :D). Na chvíľu sa cítim vo svojej koži. Je fajn sem tam počuť ďalších ľudí.

Odtiaľto odbáčame na Zumberg, čo by mal byť dlhý úsek dolu kopcom. Celkom sa naň teším. Cupkáme na dolu, je mi fajn. Lýdia niečo v zmysle: „Je to super, keď teraz nie som ja ten bažant“ - tak díki :D Práve som si uvedomila, že mojich pár prejdených stoviek nič neznamená. Poťahujem sople od zimy a predbieha nás týpek v kraťasoch. Pokračujeme na dohľad za ním. Keď začne stúpanie, niečo sa mi zamarí (túto trasu som pár rokov dozadu išla na Tesláckej opačným smerom).... Týpek v kraťasoch ide zle, mimo značky. Dilema, či zle odbočil, alebo pozná skratku, lepšiu cestu. Nakoniec ideme po značke, kde nachádzame kontrolný bod. Super. Plazím sa do kopca – kde sa tu zobral? Mám čas rozmýšľať a spomínať. Nevládzem, ale myslím na predošlú Teslácku (ako som šla cez 60 km sama, celý deň a cítila som spojenie s lesom , ako ma to nabilo energiou, ako som večer musela čakať 20 minút, kým príde Peťo s Tomášom, ktorí mi robili nočný doprovod, ako mi to zdvihlo náladu, keď prišli, ako ma nálada opustila, lebo ma začal bolieť nart a mňa prepadal pocit, že stovku nedokončím, ako som skuvíňala- doteraz sa za to hanbím, ako som nakoniec prišla do cieľa, ako som hovorila, že Teslu už nikdy viac a ako som znova tu). Opäť informujem Lýdiu (už asi tridsiaty ôsmy krát), že kľudne sa môže na mňa vykašlať a ísť si svojím tempom. Dobieha nás týpek v kraťasoch - Peter, ktorý síce pochádza z Pezinka ale napriek tomu zle odbočil a tak sa musel vracať. Prehodíme pár slov, paráda, som rada, keď sa niekto pridá. Po chvíli zaostáva, lebo ho prišla pozrieť rodina. Aj malé dievčatko. Keby takto príde náš malý, asi by som sa s ním nevedela rozlúčiť. (32 km) Na asfaltke do Zumbergu nás Peter znova dobieha. Vidno, že tiež nechce ísť sám. Jeho rodina nás obieha autom a ja im kývam ako svojim.

Zisťujeme, že sme sa s Petrom pár krát už míňali na Špačinskej aj na Trnavskej – jasné, týpek v kraťasoch... :D

Začína stúpanie na Veľkú Homolu. Na grafe je to masaker. Celý čas som si hovorila, že ak dám toto, musím dať všetko. Prekvapivo to nie je až taký masaker. Áno, je to kopec, je to zaberák, ale moja fantázia to opäť trošku prehnala. Síce pomaly, ale idem. Až niekde hore si dávam pauzu.

Mám pocit, že Peter ma ľutuje. Musím mu povedať, že som po COVIDe, že bežne na tom nie som až takto zle. Tuším som im povedala, nech kašlú na mňa, nech idú oni dvaja spolu. Alebo som si to už len myslela?

(39 km) Dorazili sme na tú poondenú Homolu, odkiaľ som sa tešila na zbeh. Bolí ma bedrový kĺb. Ledva kráčam, nieto ešte bežať. Odmietam si to sama pred sebou priznať, nieto povedať to ešte nahlas. 40 km a mňa bolí kĺb.

Zo Zochovej chaty volám s Tomášom a oznamujem mu, že buď pôjdem s Lýdiou alebo na Pezinskej končím. Aby vedel, že sa nemusí chystať na nočný doprovod.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Nekonečná cesta na Hubalovú. Lýdia navrhne beh. Ideme, bolí ma bedro, idem cez bolesť. Peter zastavuje. Paráda- tento krát to nie je na mňa :D

Pripravujem sa na Skalnatú (52 km). Viem, že to bude zabijak, ale teším sa na ňu. Mám to miesto rada. Opakujem Petrovi – bežte, nečakajte ma. Keď tak Vás dobehnem na Pezinskej. Som hore a oni ma čakajú. Dávame foto- na Skalnatej proste musí vždy byť foto.

Skalnatá. Ešte nám bolo trochu do smiechu :D
Skalnatá. Ešte nám bolo trochu do smiechu :D 

Situácia sa otočila. Bedro ma síce bolí, ale zvládam to lepšie ako Peter, ktorého bolí koleno. (Žeby s tými stovkármi predsa len niečo nebolo v poriadku? :D) Spomaľuje. Myslím, že Lýdia nás už oboch musí mať plné zuby :D Keby ide sama , už sa fotí v cieli....

Stále zvažujem, čo ďalej. Chcem ísť celú stovku, ale nechcem ju brzdiť. Ak by išli s Petrom, mohla by som na Pezinskej skončiť a oni rýchlo dobehnúť do cieľa. Tento nápad mi ale neprechádza, lebo Peter dolu kopcom kvôli bolesti spomaľuje oveľa viac ako ja.

(58 km) Stmieva sa, prichádzame na Pezinskú. Slávo nás dovedie do nejakej chatky, kde je aj pán Junas a ďalší stovkári. Spravia nám polievku aj cestoviny. Výborné. Veľmi mi to sadlo. Toto sú tie chvíle, ktoré na hromadných športových podujatiach proste nemáte šancu zažiť. Len sme tu strávili asi tak pol dňa. Stále na niečo čakáme a nie a nie odísť. Konečne máme diplom a môžeme vyraziť. Až teraz ma napadne, že potrebujem nabiť hodinky , tak ich strkám do batohu a nabíjam.

Pán Junas nás vyprevádza do noci aj so svojimi príhodami, ktoré sú super, ale v tejto chvíli ich už počuť nepotrebujem, lebo mi je brutálna zima.

Padol nápad vykašlať sa na Borinku a Marianku a ísť po červenej rovno do cieľa – keď už aj tak máme tie diplomy. Ale tak poctivky – predsa len ideme po oficiálnej trase. Doteraz netuším, kadiaľ sme zišli do Borinky. Vedie nás Peter, vďaka. Viem len, že nekonečne dlho ideme po asfaltke a nikomu z nás sa už nechce rozprávať. Po dlhom tichu padá otázka od Lýdie o mojom fotení s tabuľami obcí (Instagram: zdenka.pavlikova.vyzva). Zdvihlo mi to náladu :D Milé, že sa snažila dať nejakú tému, aby sme nezomreli od ticha.

Hodinky sa mi zasekli. Netuším, ako ich spojazdniť.

(78 km?)Vchádzame do Borinky, Lýdia telefonuje a Peter je kúsok za nami, lebo študuje mapu. Mne dochádza, že asi nemám foto s tabuľou Borinky. Toto je super šanca ale ja nevládzem zastaviť a riešiť to. Pár metrov rozmýšľam, či sa vrátiť. Púšťam to z hlavy (doteraz ľutujem, že tú fotku nemám. Ale v tej chvíli to bolo nad moje možnosti).

Značenie kontrolných bodov
Značenie kontrolných bodov 

(81 km?) Nejako sa pretrepeme cez kopec do Marianky. Je mi do plaču. Uvedomujem si ale svoju situáciu. Chcela som ísť stovku. Chcela som ísť tri stovky. Čakala som dva roky, kým som mohla ísť. Neviem prečo, ale proste mi to neskutočne chýbalo. A teraz možno znova tak skoro nepôjdem. A budem zasa doma plakať, že nemôžem ísť. Tak čo tu teraz riešim? Trpím, ale veď to chcem. To ma napĺňa, to mi robí radosť. Potláčam slzy a snažím sa užívať si to. Naposledy tento rok. Možno aj ďalší. A možno ešte aj ten potom.

 Peter zvažuje trasu. Ja nevládzem do kopca, on je ubolený z kopca. Hovorí nám o možnosti obísť kúsok kopca. Pán Junas nám tiež hovoril o nejakej možnosti, ale napriek presvedčivému prikyvovaniu sme to ani ja a ani Lýdia vôbec nepochopili :D Dôverujeme Petrovi. Znížili sme stúpanie ale mám pocit, že sme si to veľmi poctivo nadišli v kilometroch. Lýdia si chce sadnúť. Čupne si na ceste. Asi už ma má plné zuby. Úplne to chápem. Vlečie sa so mnou už pár hodín navyše.

(93 km?) Prichádzame na Deviaty mlyn. Čaká nás už vyjsť len nejaké dva kilometre hore, na Kamzík. Hrozím sa stúpania, ale veď nejak už sa musím doplaziť. Lýdia si chce sadnúť. Sadáme si v autobusovej búdke. Nerozpráva sa s nami. Nespí náhodou? Myslím, že na ňu doľahlo moje pomalé tempo. Veľmi ma to mrzí. Ja by som v tejto chvíli dala ďalších 50. 

Pomaly stúpame. Nie je to až také prudké. Vidím svetlo. Je to Kamzík? Čože? Už? Paráda. Prešlo to rýchlo.

V cieli máme od organizátorov sľúbené prekvapenie. A je tam- nič a nikto tam nie je :D doteraz neviem, či sme prekvapenie nestihli , alebo tam ani žiadne nebolo.

Kamzík, cieľ:)
Kamzík, cieľ:) 

Dávame foto. Hodinky sú stále zaseknuté. Sadáme k Petrovi do auta a vezie nás k môjmu autu. Pôvodne som chcela zísť pešo, ale nakoniec to bolo takto úplne super. V aute čakáme Mirku a Tomáša. Trvá im to brutálne dlho. Ale ja som vďačná, že sa ponúkli ako šoféri. Neviem, ako by som dala cestu domov. Tomáš ide s Lýdiou, ja s Mirkou. Dozvedám sa, že Mirka má už od večera bolesti. „Ale veď to sú asi len tí poslíčkovia...“

Ideme po diaľnici, Mirka sa zvíja za volantom. Dobre , nezvíja sa. Nesie to hrdinsky. Ale vidno, že už to cíti. V Senici vystupuje Lýdia – vybehne ako srnka, ako keby nič. Ja z auta ledva vypadnem a dokrivkám domov. Bedro mám na pár dní odpísané. Lahám si na gauč, aby som nezobudila nášho malého. Napriek tomu sa zobudí skôr, ako stihnem zaspať.

8.novembra 2020 – Vitaj malý zázrak :) Mirka išla rovno do pôrodnice. Ďakujem, že ste ma odviezli (naozaj neviem, ako by som to sama odšoférovala)

Veľké Ďakujem patrí Lýdii. Je to super baba, vďaka ktorej som prišla až do konca. Mám s ňou spoločné viac, ako som si dovtedy myslela. Už sa na ňu nehnevám za to, že je rýchlejšia :D Má to odmakané. Ďakujem:)

Hodinky mi nezaznamenali žiadnu aktivitu. Paráda. To ako keby som tam ani nebola.

Hnevám sa na ne. Netuším ani, koľko mala táto stovka km. Asi ju budem musieť ešte niekedy zájsť a stopnúť si to :D 

Obrázok blogu
Zdenka Nemrava Pavlíková

Zdenka Nemrava Pavlíková

Bloger 
  • Počet článkov:  9
  •  | 
  • Páči sa:  31x

Som mamička na materskej.Aj vďaka výzvam vo svojom živote ŽIJEM. (raz budem mať fotku s tabuľou každej obce na Slovensku... bojím sa výšok a práve preto chodím na rozhľadne.... aj keď mám rada kľud a súkromie, bola som finalistkou Miss universe SR a tiež som si prežila TV show Hľadá sa supermodelka... )Výzvou boli pre mňa aj diaľkové pochody, stovky. Ešte ich za sebou nemám až tak veľa, no namiesto výzvy sa z nich stala moja závislosť. Každý by si mal plniť svoje sny.... Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu