Trnavská stovka 2020

Autor: Zdenka Nemrava Pavlíková | 9.5.2021 o 20:54 | (upravené 9.5.2021 o 21:19) Karma článku: 5,66 | Prečítané:  1093x

Trnavská stovka je tradičný 100 kilometrový pochod, ktorého sa každý rok zúčastňujú stovky turistov, aby zabojovali. Nebojujú s ostatnými, ale sami so sebou. Štart je v Bratislave a cieľ v Brezovej pod Bradlom. 

Pre mňa druhá stovka po pôrode, druhá tento rok. Už si verím trošku viac, ako keď som išla na Špačinskú. Jasné, na stovke človek nikdy dopredu nevie, ako to dopadne. Ale už viem, že na to mám. Na čase mi nezáleží, takže proste len pôjdem.

Na štart ma vezie ocko.  Dohoda znie „vyrážame o  štvrtej, ak by si bol pripravený skôr, kľudne zazvoň“.

19.9.2020, 03:00 zvoní mi mobil, ocko už je dávno hore. Vyrážame okolo pol štvrtej. Myslela som, že si v aute ešte pospím, ale je to nereálne. Som nabudená, skôr by som zašla na štart pešo, ako prespala cestu autom. V BA sa nám podarilo super zaparkovať. Nadhodím, že som ešte nebola na veľkej a ocko sa hneď toho chytí. Musí mi to pomôcť vyriešiť:) Zbehneme na vlakovú stanicu, nájdeme WC ale nemáme drobné na zaplatenie. Teta tam žiadna nie je. Hovorím, že možno mi ani netreba. Ocko trvá na tom, že to treba vyriešiť a začne zastavovať cudzích ľudí, či nám nemajú rozmeniť. Samozrejme , bez úspechu. Všetci na nás iba divne zazerajú... Ani sa nedivím. Vlečie ma k okienku, kde sa predávajú lístky. Teta nám rozmení a ja môžem ísť na WC. Paráda. Aj tak zbytočne, nedá sa :)

5:05 pripravená štartovať. Ocko sa ešte snaží vyhliadnuť mi primeraný doprovod (stanica je plná stovkárov), ale ja nemám záujem. Ak , tak si nájdem niekoho po ceste, ale tento krát chcem ísť sama. Chcem si zvoliť svoje tempo. Chcem vedieť, ako to pôjde mne. Nechcem sa prispôsobovať. Proste - sama za seba.

Kývam ockovi a snažím sa upokojiť. Tak dlho som čakala na to, aby som konečne mohla ísť na stovky.

Cítim atmosféru, na ktorej som závislá. Skupinky turistov sa o všeličom bavia. Každý je plný energie  a v očakávaní, čo prinesie dnešný deň. Naskakujú mi zimomriavky (dokonca aj teraz, keď si na to spomeniem). Ľudia plní odhodlania a sily.

Napriek tomu, že patrím k tým pomalším, darí sa mi veľa ľudí predbiehať (veď kam by sa aj ponáhľali?). (5:45) Tento rok  je registrácia na Kamzíku, kde už predo mnou čaká slušná kopa stovkárov. Nevadí, ide to celkom rýchlo a ja vyrážam ďalej. Mám plno energie, dolu kopcom pobieham. Cítim sa super. Po ceste je už menej ľudí, takže ich aj menej predbieham. Sem tam ma predbehne bežec a ja len pozerám, ako ho strácam. Ruky mám zmrznuté, vodu vo fľašiach ľadovú. Je cítiť, že nie je jún ale september. Prečo ma nenapadlo vziať si rukavice? Aj tak sa cítim nepremožiteľná a spokojná, že tu môžem byť.

7:10 (13km) sa moja nálada ešte viac zlepší, keď ma ujo pečiatkovač na Bielom Kríži privíta so slovami „No konečne. Už som myslel, že tento rok nepôjde žiadna žena.“ Že čože? Ja som prvá žena na trati. Jasné, štart nebol hromadný. Hociaká bežkyňa môže vyštartovať o tri hodiny neskôr a aj tak ma predbehnúť. Ale napriek tomu je to super pocit. A zároveň stres. Mám veľmi rada výzvy a v momente, keď sa toto dozvedám mi ide hlavou len to, že toto „prvenstvo“ chcem udržať čo najdlhšie.

Ľudia už skoro žiadny. Predo mnou je málokto pomalý. Bežci zasa len prefrnknú okolo a už ich niet.

Tri kamenné kopce – bolo jasné, že to príde. HEJ ľudia- ak si myslíte, že modelky nekakajú, spamätajte sa. Tak ma prehnalo, že som ledva stihla stiahnuť gate. Pokračovalo sa mi oveľa lepšie :)

Stále ma žiadna žena nepredbehla. Už to namiesto super pocitu začína byť pre mňa naozaj stres. Každú chvíľu sa otáčam, či náhodou nejaká nebeží (ako keby to aj tak nebolo jedno...). 

9:25 (29 km) dobieham vystresovaná  na Pezinskú babu. Oproti Trnavskej, ktorú som šla pred tehotenstvom, mám super čas. Teším sa z toho. Na kontrole sa o mňa „postarajú“, sú veľmi milí. Zároveň mi teda opäť potvrdia, že som zatiaľ prvá žena na trati. Zbytočne sa nezdržujem, iba namastím nohy, vymením ponožky, vybalím jedlo (klobásu a mamikin kakaový koláč) a vyrážam na Čmelok. Viem, že je to riadny kopec, ale aj tak ma vždy prekvapí. Teraz sa cítim vo forme a čudujem sa. Veď ten kopec nie je zas až tak dlhý.... aha-už chápem, prečo ma to vždy prekvapí. Vždy si myslím, že už som hore a pritom som ešte len niekde v polovici. Je to pre mňa nekonečný kopec. Kde sa tam, sakra, vzal?

Na Skalnatej sa zhlboka nadýchnem, dám si selfie.... Neviem prečo, ale Skalnatá je taká moja srdcovka. Nikdy sa mi tam nechce, ale vždy som spokojná, keď tam vyjdem. Cestou dolu ma však prekvapí bolesť nohy. Neviem zohnúť koleno, ledva sa vlečiem. Je mi to jasné- prepískla som to s behom. Hlavne, že som prvá žena. Prvá, ktorá to nedotiahne do konca, lebo išla ako besná aj keď nemala natrénované.

11:05 (36 km) prichádzam na Čermákovú lúku. Je tam plno ľudí. Ešteže na mňa ujo kýva, lebo som si nevšimla kontrolu. Z prameňa si naberám vodu. Zatiaľ sa na kontrole objavia tuším traja bežci a mňa to hneď ženie ďalej. Už nestretám veľa ľudí a nenechám sa predsa obiehať, keď si čapujem vodu. Ešte sa snažím trošku pobehnúť, aj keď už mi to nejde. Traja bežci ma postupne predbiehajú. Presne ten typ ľudí, ktorí si asi ani neuvedomujú, že bežia. Vôbec nie sú upachtovaní, zničení, pravdepodobne ani spotení :D Jeden z nich sa ma prekvapivo spýta, ako mi to ide. Som zaskočená, že si ma táto „bytosť“ pri svojom rýchlom tempe vôbec všimla. (neskôr mi môj manžel objasnil, že to bol Marián Priadka. Áno, odteraz už si ho budem pamätať.)

Koleno stále cítim, ale napriek tomu sa snažím uvoľniť a pobehnúť aspoň chvíľami, dolu kopcom. Niekde za Panskými uhliskami sa potkýnam o kmeň a letím na zem. Mám veľmi ďaleko od tej bežiacej „bytosti“, ktorú som spomínala. Ja som skôr tuleň, čo sa nevie postaviť zo zeme. Ubolený tuleň.  Mám toho už trošku plné zuby. Asi by som nemala chodievať sama. Je to fajn, keď sa človek má s kým cestou porozprávať. Ako na zavolanie ide oproti Pán nemenovaný, ktorý so mnou išiel Špačinskú stovku. Pár dní dozadu mi písal, či s nimi nepôjdem na turistiku, ale mne to úplne vypadlo z hlavy. Nečakala som, že ho tu stretnem. Sranda.

No a teraz prichádza ten moment. Pri S.Skalka prichádza z pravej strany muž so ŽENOU. Z pravej strany, akože cez ohradu, mimo značenú trasu. Akože naozaj ma prvá žena predbehne tak, že si to sekne krížom?? Tak toto teda nie. Nahnevaná ju predbieham. Dolu kopcom ale výrazne spomaľujem kvôli kolenu a iba sledujem, ako sa predo mnou v diaľke stráca. Asi to bude úplne super baba, ale ja ju v tejto chvíli naozaj neznášam. Po asfaltke do Sološnickej doliny vyťahujem klobásku a dávam do tempa. Tak isto aj pri stúpaní na Vápennú  idem, čo to dá(ja som inak do kopcov veľmi pomalá a často krát ma to ani nebaví, ale v tejto chvíli ma premohlo moje ego, ktoré sa proste nenechá nečestne predbehnúť) . Tá fajn holka zrazu kdesi zmizla a viac jej nebolo (muža, ktorý išiel s ňou, som ďalej stretala samého, takže mi došlo, že mu pravdepodobne robila len doprovod. Blbá som bola. Ale aspoň ma to vyhecovalo vyšliapať tú Vápennú).

(50 km) Na Vápennej je neskutočne veľa ľudí. Ani nezastavujem, nechcem chytiť koronu. Pomaličky schádzam na Mesačnú lúku, kde vždy bývala kontrola. A teraz nikto. 14:00, prepadá ma panika. Bola kontrola priamo na Vápennej a ja som ju prehliadla? Teraz sa tam budem musieť vrátiť a znova krivkať na dolu s boľavým kolenom? Vidím dvoch stovkárov (až po pár dňoch mi moja sestra oznámi, že som sa na trnavskej rozprávala s jej kamarátom a tvárila som sa, že ho nepoznám. Týmto pozdravujem Martina, nabudúce už si Ťa budem pamätať :D), tak čakám na nich. Pýtam sa, či vedia niečo o kontrole. Vraj na Vápennej nebola a nemám si z toho nič robiť. Ešte padne niečo s „Plaveckým“ a ja už si idem po svojom.  Na nete bolo napísané, že ďalšia kontrola je na Mon Repose.  Zasa nikto. Volám s rodičmi, sestrou. Hnevám sa, že už druhá kontrola nebola. Som tu vôbec v dobrom dni? Nebude stovka až inokedy? Už nestretám vôbec nikoho, idem sama.

Pri Brezinkách ma predbieha pár ľudí. Za sebou vidím týpka v kraťasoch, (je to ten istý, čo bol aj na Špačinskej stovke, ale to zistím až oveľa neskôr...). Ani nakoniec neviem, kam sa podel, pretože mi  od Bukovej ide naproti môj manžel, Peťo. Bude so mnou pokračovať, aby som nešla sama. Veľmi sa teším, že ho vidím.

16:55 (66 km) V Bukovej si dávam pauzu, cigánsku a kofolu. Je tam aj pár ľudí - moja sestra Mirka. Je to super, keď má človek takúto podporu. Ďakujem :) Na kontrole sa pýtam, či už išla nejaká žena. Ujo nevie. Čože? Nechápem :D Tento rok mohli turisti začínať aj z Bukovej a ísť iba poslednú časť. Takže asi preto ujo na kontrole nevedel, aký je stav.  S Peťom ideme ďalej. V tejto časti už sa cítim ako doma, no napriek tomu si nie som istá, či prídem do cieľa. Bolesť kolena sa preniesla do bedra a ja neviem poriadne zdvíhať nohu.

19:00 (75km) Raková – super kontrola, ako vždy.  Jelene majú ruju a nám to teda vôbec nie je jedno, keďže mám svoje dni. Dosť nepríjemné. Na Malinovej svieti svetlo na posede a poľovníci sa nás pýtajú, čo sa deje, či ešte pôjde veľa ľudí. Hmm, tak dnes si asi veľmi nezastrieľajú.

20:45 (84 km) Dobrá voda. Kofola musí byť. Vždy mi je po nej zle, zima a ťažko, ale proste mám vždy na ňu chuť. Pred tým som z Dobrej vody do Brezovej nešla po červenej, ale po asfaltke. Je to podľa mňa oveľa jednoduchšie. Dnes rozmýšľam. Na Ostrej úboči (na červenej) má byť kontrola. Chcem ísť poctivo. Nechcem obísť kontrolu. Zároveň s nami vyrážajú aj ďalší stovkári, ktorí idú po asfaltke a to s komentárom „Môžeme sa im vykašľať na kontrolu“.  Aj keď sa cítim úplne trápne, že mám v pláne dodržiavať  trasu, je to jasné – ideme poctivo po červenej značke.  Od krčmy ideme po ľavej strane kostola hore kopcom, cez cintorín.... a vidíme, že červená značka je zatretá. Chytá ma panika. Milión krát sme tadiaľto išli a zrazu tu nie je značka. Volám na núdzové číslo a ujo mi vysvetľuje, kadiaľ máme ísť, aby sme trafili na červenú. Ale vraj keď si nie sme istí, radšej nech sa vrátime a ideme na ňu priamo od krčmy. Tak aj spravíme. Vrátime sa a vyrážame znova. Túto novoznačenú cestu nepoznám. Mrzí ma, že som zbytočne stratila čas, ale hlavne, že sme na správnom mieste.... Moment, je mi to tu nejaké povedomé... vyšli sme pár metrov od miesta, na ktorom sme volali núdzové číslo a otočili sa naspäť. Nadávam. Vôbec sme sa nemuseli vracať, stačilo pokračovať tak, ako sme išli. Toto je pre mňa po 16tich hodinách únavy veľmi silná emócia. Plačem. (Ďalšia stovka, ktorú som nezvládla bez mrnčania a sĺz). Keby nemám doma dieťa, tak tu asi ostanem sedieť v lese a kašlem na všetko. Nech si ma odtiaľto nejak odvezú. Prečo sa mi toto muselo stať? Všetci si idú po asfaltke a ja jediná sa tu trepem po červenej značke a ešte úplne zbytočne „zablúdim“.  Musím veľmi bojovať sama so sebou, aby som šla ďalej. Ale aj o tom sú stovky. Musím ísť. Celá táto situácia sa však veľmi podpísala na mojej psychike. Vlečiem sa, neviem zdvihnúť nohu, len ju tak za sebou ťahám, vzdychám od bolesti, sťažujem sa.... Ďakujem môjmu Peťovi za každé jedno slovo, ktorým sa mi snaží pomôcť 

Ostrá úboč- kontrola. Dozvedám sa, že „kontrola Mon repos“ bola vlastne v Plaveckom Mikuláši? A to som odkiaľ mala vedieť? Na mojom kontrolnom liste nič také nie je napísané. Na Peťovom, ktorý štartoval až z Bukovej, to samozrejme je. Paráda. Nemám chuť sa už s nikým baviť. Nakoniec ma však poteší, že nemusíme ísť tradične do Brezovej, ale máme to šupnúť  cestičkou rovno dolu do cieľa. Konečne zadosťučinenie za to, že som išla poctivo po značke.

(23:40) Cieľ. Okrem diplomu dostávam aj magnetku. Je to milé. Inak nie som v tejto chvíli schopná riešiť niečo iné. Chcem ísť domov.

S odstupom času som veľmi rada, že som túto stovku znova dokončila, pre mňa v celkom dobrom čase. Bolo mi super. Záver som ešte doteraz neprekúsla, ale už s tým nič nespravím.  Tak či tak, je to zážitok na celý život. Trnavská stovka pre mňa vždy bude srdcovka. Má svoju atmosféru. Nie je to stretnutie bežcov. Človek má čas, môže si hocikedy bez výčitiek posedieť, s kýmkoľvek prehodiť pár slov. Všetci sú v tom spolu.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?